O tom aj o inom, Lucii

Autor: Ján Vilček | 17.8.2016 o 21:40 | Karma článku: 8,38 | Prečítané:  150x

Niektoré veci asi nepochopím nikdy. Či je niekto unavený alebo nie je, nemusí byť vždy rozhodujúce, lebo ma zaujíma skôr ovocie jeho činnosti alebo aktivity. Ak by bol niekto čulý, ale napokon nič neurobí pre druhého, tak čo ma...

     ...do jeho vonkajšieho signálu unavenosti alebo nabudenej čulosti?

     Neabsolutizujme novinára. Novinár je tiež človek, občan, jedinec. Tak ako každé iné zamestnanie aj povolanie, aj novinár nie je vo vzduchoprázdne. Aj novinár by mohol a asi aj mal rešpektovať „pravidlá hry“ a nech robí to, čo musí alebo aj môže, no s ohľadom na celú spoločnosť.

     Priznávam sa, vadí mi, ak niekto (najmä Politik), kto sa hrá na čistého, na spravodlivého, na akurátneho, na záchrancu spoločnosti a dokonca aj morálnosti – a používa prostriedky gaunerstva, podrazáctva, podfuky, údery pod pás – potom, aj keby mal akokoľvek vznešené úmysly alebo ciele, je mi proti srsti a v nadčasovom postoji mám obe strany zajedno. Žiaľ, tak to cítim. Nie je to iba o rozume ako takom.

     Napadli ste svojho oponenta, ba ste vyslovili ľútosť, že je »štvanou zverou« (a že by ste nevedeli, kto ho štve, dokonca aj vy?), obvinili ste ho, že drancuje Slovensko, a to bez dôkazov (prezumpcia neviny) – a vy nie ste sudca, ktorý by bol nezávislý a objektívny. Biblia prezrádza krutú pravdu „nesúď, aby si nebol súdený“, lenže vám sa nechce čakať. Páči sa vám asi idea permanentnej revolúcie a kontrarevolúcie a bojov a podobne a tak – ako keby sme nemali onakvejšie možnosti, ako tráviť svoje dni a týždne života. To, čo naznačujete, je skôr o akejsi džungli a o práve silnejšieho, kde sa na báze banditizmu spoja všetci, ktorí majú záujem a idú konať svoju vlastnú vôľu či spravodlivosť. Nie, nevonia mi to. Odmietam to dokazovať, bolo by to iba hromadenie slov na hromadu iných slov.

     Ste slušne platená osoba a kompletne z daní občanov SR. To je OK. Veď by ste tam predsa nešli vykonávať aktivity politika zadarmo. Nepochopím však, prečo ste – ak ste boli oficiálne ospravedlnená zo schôdze – sa hnali vy, ak ste v „požehnanom stave“ tie stovky kilometrov cez Európu. Je mi jasné, že to je chúlostivá vec, ale ja byť tehotnou bytosťou, ktorá má bytostne myslieť už na budúcu bytosť… nie, fakt mi to nejde. Ale rešpektujem vašu zvrchovanú slobodnú vôľu. Som a budem však proti tomu, ak sa vy a vám podobní politici budú uchylovať k zlým a amorálnym činom, postojom, akciám. To je zase právo občana mať občiansky postoj v rámci „Deklarácie ľudských práv a občianskych slobôd“ – hoci, uznávam, že ja som celospoločensky „takmer nula“, ale na voľby chodím…

     Nie, nebojte sa, nemienim tu excelovať v negativitách, v tom s vami nesúperím. Pridám však pár úvah o demokracii, o slobode, o občanoch a podobne – pretože NEPRIAMO ste ma k tomu inšpirovali vy a vám podobní politici SR.

+

     Ako rozumieme symbolickej hodnote »demokracie«?

     1 – štátno-politicky – všetka štátna moc vychádza z ľudu. Vykonáva ju ľud vo voľbách a v hlasovaniach, následne prostredníctvom zvláštnych orgánov zákonodarných, výkonných, súdnych. Na rozdiel od feudálnej monarchie alebo aristokracie alebo oligarchie – je tu ústredným činiteľom OBČAN.

     Takto bola v minulom storočí založená aj Československá republika (28. 10. 1918). A nakoľko niet demokracie bez demokratov, štát sa usiloval o demokratickú osvetu vo verejnom priestore, napríklad - - - „Občania! Občianky! Budete povolaní, aby ste budovali a udržovali našu »Republiku«, lebo slobodný demokratický štát netvorí iba vláda, tých niekoľko ministrov, ani iba prezident na čele štátu, ale hlavne parlament, ktorý je volený všeobecným hlasovaním všetkých dospelých občanov a občaniek. Veľmi bude záležať na tom, akí budete vy, občania. Je rizikom, ak by ste boli vlažní k špatnostiam, ľahostajní k verejným záležitostiam, ak by ste strpeli bársaké vlády, ak by sa vytvoril »úbohý parlament«, ktorý splodí sprznené zákony alebo obludnú verejnú správu…“

     2 – sociálno-politicky – štát nastoľuje právnu a sociálnu rovnosť všetkých občanov. Ukončuje kastovné zriadenie, ruší akékoľvek privilégiá. V zmysle takéhoto zámeru zrušila demokratická Ústava ČSR z roku 1920 šľachtické výsady a tituly.

     Aj tu existovala demokratická osveta: „Varujme sa, aby sme mali Republiku, ale nejestvovali by republikáni. Republikán sľubuje svoju lojalitu myšlienke všeobecného dobra, monarchista vládnucej osobe. Republikán nie je neviazaný obmedzenec, ale usiluje o občianstvo v mene čistého srdca a aj zdravého rozumu.“

     3 – postojovo-politicky – demokratická kultúra v politike znamená dodržovať pravidlá občianskej slušnosti, poctivej hry, vecnosti, tolerancie, rozhodnosti, umiernenosti.

     „Demokraciou sa nesmie rozumieť žiadna nízkosť. Demokracia nie je hrubosť v jednaní, ale jeho príjemná jednoduchosť, ani ledabolosť odevu či vystupovania, ale ani jeho zbytočná nádhera. Hrdosť a skromnosť, priamosť, nie prospechárstvo, ale zdvorilosť, vľúdnosť, úcta, ohľaduplnosť – NIE zlomyseľnosť, posmech, škodoradosť… Demokrat nie je útočný, ale ústretový, láskavý.“

     4 – sociálno-hospodársky – dvadsiate storočie jasne ukázalo, že demokraciu nemožno obmedzovať iba na formálnu slobodu a práva. Ukázala sa nevyhnutná potreba rozšíriť funkcie štátu vo veciach hospodárskych a sociálnych, vo sfére zabezpečenia občanov proti chudobe alebo nedostatku.

     Za dávnych časov prezidentov Wilsona, Masaryka, Roosevelta, Beneša a im podobným znamenal »demokratický program« rovnoprávnosť občanov aj v dimenzii socálno-ekonomickej, vývoj legislatívy pokračoval smerom k ideálu spravodlivej humanitnej spoločnosti.

     Je jasné, že všetky tieto myšlienky znejú nádherne ideálne, ale »realita« vyvoláva oprávnenú otázku, či tieto hodnoty demokracie platia aj dnes?

     »MOC« presadzuje svoje záujmy a vládne ideám – hovorí tichý kritický hlas z úzadia. Noam Chomsky poznamenal aj fakt, že „USA už dávno nie sú modelom demokracie, ale mašinériou na získavanie súhlasu más.“ A čosi podobné si pokojne môžeme povedať v postsovietskej Strednej Európe. Po roku 1989 sme neobnovili »demokratické tradície« a vytvorili sme štátne zriadenie pre odcudzenú transformáciu. „Zbožštili“ sme ekonomické hodnoty, »zelenú« dostala nenaplnená túžba vlastniť a konzumovať, obohacovať sa aj na úkor prv spoločného vlastníctva spoločnosti. Vplyvní šikovní politici nehovorili o občianskej morálke, o úcte k ľudskej práci jedinca v spoločnosti, o úcte k prírodným zdrojom prírody, ani o rešpekte k materiálnemu aj duchovnému dedičstvu po predkoch – ALE – hovorili o voľnom trhu, o ziskoch, o podnikavosti bez akýchkoľvek zábran, o tom, že pri privatizácii je nutné na chvíľu »zhasnúť«, aby na špinavosti nebolo vidieť. Nehovorili sme si – pokúsme sa o primeranú »dokonalosť« štátu, starajme sa nezištne o obecné »dobro«… Namiesto toho sme pričasto počuli, že „štátu má byť čo najmenej“ a každý nech sa postará sám o seba tak, ako vie či chce. Vlastná prosperita jedinca nech je vecou výhradne toho-ktorého jedinca. A basta fidli. Namiesto toho, aby sa uplatnila starostlivosť o veci verejné, mali sme podľa mnohých politikov starať sa o svoj súkromný majetok a egoistické záujmy. Takže štát sa zmenil a z takzvanej praktickej politiky sa stal »biznis«… Špičkové vedenia strán sa správali ako súkromné firmy, ktoré vedú striktne konkurenčné boje, používajú rôzne platené agentúry, reklamné spoločnosti, ale aj rôzne mediálne, právne, detektívne a lobistické firmy. Sľubuje sa, zastrašuje sa, korumpuje sa v medziach zákona a rôzne podobné aktivity v prospech strán.

     Kedysi »hrdý občan« sa nenápadne transformoval na »klienta voliča«, s ktorým sa manipuluje najrôznejšími reklamnými trikmi, ktorý je frustrovaný vo svojich potrebách, prestáva užívať aj svoje výsostné právo, ba občas prestáva chodiť k voľbách v duchu »načo aj«. Médiá ponúkajú politiku ako »reality-show« na pokračovanie, raz to môže byť v štýle gladiátorských hier, následne kriminálka alebo detektívka, prípadne unudená telenovela o XYZ častiach – politika sa tak stáva iba povrchnou »ľudovou zábavkou«…

     Občan sa oslobodil od zodpovednosti za veci spoločné či verejné, od udržiavania rádu v živote verejnom, doslova vymenil svoje prvorodenstvo za misku šošovice – dnes, keď mu povedia „demokracia“, bude myslieť slobodu. A keď sa povie „sloboda“, bude myslieť na individuálne seba-uspokojenie bez zábran.

     Zabudnutá je »sloboda« ako hodnota „Deklarácie ľudských práv a občianskych slobôd“ s pečaťou nadosobného významu aj vznešenosti, pátosu stáročných bojov s minulými despotmi, proti tyranstvu, proti útlakom akýchkoľvek druhov. Akosi sme pozabudli aj na mravnú slobodu integrovanej osobnosti, ktorá je nezávislá na vonkajších okolnostiach a v zodpovednosti vlastnému svedomiu.

     Pokojne môžeme hovoriť o súčasnosti, kde kraľuje karikatúra slobody, ktorá sa prejavuje aj pohŕdaním voči pravidlám alebo rádu. Jedinec má tak slobodu „odviazať sa a neviazať sa“ ako nikdy predtým. Cieľom je tak „užívať si“ do sýtosti všetkého, čo núka trh. Vo svete vulgárneho hedonizmu, cynizmu, predajnosti – znejú všetky tie staré a vznešené slová nepresvedčivo, falošne, gýčovito. A tu hodno prestať – ak sa zabudlo na to, čo je dobré a čo je zlé, že biela nie je čiernou a čierna nie je bielou. Kto čo zaseje, aj si zožne…

     A z iného súdka:

     Z druhej strany, choroba a patológia „orgánu s názvom súkromné podnikanie“ v spoločnosti sa prejavuje v jeho prerode na kriminálnu cystu, dokonca rakovinový nádor, zabíjajúci celý organizmus. Ale, ak bez súkromného podnikania spoločnosť umiera pomaly, dlho a nevýrazne, no so súkromným podnikaním má spoločnosť šancu umrieť rýchlo a s epickým ohňostrojom smrti.  Aj podnikateľské kruhy, aj kriminálne kruhy sú orientované iba na osobný zisk. Je obvyklé myslieť si, že biznis je ohraničený zákonmi a kriminál nie je, že v tom je rozdiel. V skutočnosti je to iba slovná hra alebo falošné vysvetlenie. Akým  konkrétnym zákonom je oddelený biznis od kriminálu?

-  Ak všeobecným mravným princípom, tak to je jeden postoj alebo situácia.

-   Ak iba formálno-právnym princípom, tak to je úplne iná situácia.

-   Ak iba princípom „koho neodsúdili, ten je čestný podnikateľ“, keď dokonca s porušovaním formálno-právneho princípu podnikateľ zostáva čestným členom spoločnosti, lebo nie je odsúdený súdom, lebo má dobrého advokáta, alebo dobre skryl kriminálne konanie – to je už tretia situácia.

     Musíte prijať ako fakt, že biznis (podnikanie) je orgán spoločnosti. Orgány v organizme nie sú zbytočné, neverte darwinistom o zbytočných »rudimentoch«, aj slepé črevo má svoj zmysel a opodstatnenie.

     Zároveň odmietať prijať fakt nebezpečenstva „biznisu“ pre spoločnosť nie je možné, lebo „biznis“ sa pretvára na kriminálnu mafiu skoro okamžite, a príčiny tejto mutácie nikto neskúmal. Nie je sa čo diviť: svetová náuka o spoločnosti vôbec neskúma, čo prebieha.

     Preto je treba preformátovať biznis na „náš biznis“, tak ako bola preformátovaná buržoázna veda na „našu vedu“, buržoázny obchod na „náš obchod“ atď. Všetko, čo existuje počas vekov - treba uchrániť.

     Preto, aby ste pochopili, ako mutuje súkromné podnikanie na ZLO, treba vysvetliť ZDROJE SÚKROMNÉHO ZISKU. V podstate sú iba 4:

- Zdrojový monopol súkromnej osoby, ktorá osobne disponuje prírodnými a infraštruktúrnymi zdrojmi, lebo ich dáva alebo nedáva iným osobám.

- Nerovnosť vzájomnej potrebnosti jednotlivca v inom jednotlivcovi, kvôli rozvinutej, nerovnomernej a často vynútenej deľbe práce.

- Temná strana intelektu - podvody, aféry, ekonomické trestné činy, kriminalita na osobnej, spoločenskej alebo štátnej úrovni rozkrádania.

- Svetlá strana intelektu - hľadanie vo svojom okolí skrytých  rezerv, strácajúcich sa v bežnom živote, novátorstvo, racionalizácia.

     Všetky tieto 4 zdroje určujú zisk súkromných osôb, ktoré majú štatút podnikateľa, rovnako ako sa štyri pramene stekajú do jedného močiara. Sami už vidíte, že v jednom prameni je voda pramenitá a plná života, v druhom je hnilá a jedovatá, v treťom je technická atď. Ak všetky pramene bez rozmyslu stekajú do jedného jazera ako to chcú liberáli, z jazera sa stane močiar, lebo jedna lyžička smoly dokáže pokaziť celý súdok medu. A veď reč nie je o lyžičke  ZLA a súdku dobra, skôr naopak.

     Predovšetkým - zisk na úkor ovládnutia spoločných, božích  zdrojov prírody, zo začiatku podarovaných celému národu - je skutočne KRÁĽOVNÁ VŠETKÉHO ZISKU. Nikde inde nemôže byť zisk natoľko masívny, ako vo sfére uzurpácie prírodných zdrojov. Preto z účtovného pohľadu hlavne „zdrojový zisk“ súkromnej osoby vytláča všetky iné druhy podnikania, lebo je maximálne výhodný. (Pri ovládaní zdrojov nejde len o zisk z predaja zdrojov, ale o absolútne ovládanie spoločnosti, závislej na spotrebe týchto zdrojov. Jedinec, ovládajúci zdroje, ovláda pomocou predaja aj spotrebu spoločnosti, a tak ovláda samotnú spoločnosť, lebo ju smeruje podľa svojich cieľov). Presne toto sme zistili po „reformách“. Namiesto rozvoja svetlej strany intelektu, po ktorom túžili „trhoví romantici“, namiesto hľadania skrytých rezerv, inovácie a racionalizácie - súkromný postsocialistický biznis „sadol si na potrubie“. (Myslí sa naftové, ale zároveň to znamená aj všeobecný urýchlený predaj prírodných zdrojov, lebo je to ľahké a „najviac výhodné“.)

     Spoločnosť, v ktorej sloboda podnikania nie je ohraničená, nereguluje sa prísne silným a majúcim moc štátom - v konečnom dôsledku sa zmení na spoločnosť latifundistov a otrokov. (Latifundista je vlastník pôdy, otrok nie je vlastníkom pôdy). Okrem podstaty latifundizmu, teda rozdelenia ľudí na vlastníkov a otrokov, ktoré mení súkromný biznis z orgánu spoločnosti na rakovinový nádor ničiaci spoločnosť - sú aj iné nebezpečenstvá. Hovoríme o „Nerovnosti vzájomnej potrebnosti jednotlivca v inom jednotlivcovi, kvôli rozvinutej, nerovnomernej a vynútenej deľbe práce“.

     To je fakt. Ak ho nechcete prijať a priznať, tak celá spoločnosť v handrách so zničenými rukami bude pracovať IBA na zisk „predavačov vzduchu“, schopných kvôli špecifikácii svojho tovaru vydierať výrobcov iných statkov, znižujúc hodnotu ich reálne vloženej práce. (V kapitalizme je konkurencia, ale elity ovládajú zdroje planéty a konkurenciu tak nemajú. Naviac elity ovládajú hlavný tovar súčasnosti - VÝROBU PEŇAZÍ, lebo peniaze sa stali kvôli spôsobu ich výroby iba tovarom bez reálneho zabezpečenia, čo, bohužiaľ, ľudia jednoducho nechápu. Elity vyrobia peniaze a získavajú reálne zdroje planéty Zem. Následne ešte viac ovládajú všetky zdroje, všetky štáty, celú spoločnosť cez ekonomické potreby spoločnosti)

     A vždy objasňujem túto ekonomickú teóriu na jednoduchom príklade: dajme tomu, mám 2 eura, ktoré tradične miniem na nákup salámy a čerstvých novín tak, že za 1 euro kúpim salámu, a za druhé kúpim noviny. Jem a čítam. Teraz sa pozrite, ako v tomto modeli vzniká DEGRADÁCIA POTRIEB. Mal som dve potreby, ale pri voľných cenách mi zostala iba jedna. Degradácia?     

     Jednoznačne. Cesta od zložitejšieho množstva potrieb k vynútenej jednej potrebe je degradácia. Ale ako, prečo? Vysvetľujem. Predavač salámy vie, že mám 2 eura. Pre neho je výhodnejšie získať 2 ako 1. On zvýši cenu salámy na 2, presvedčený, že bez salámy sa ťažšie žije ako bez novín.

     V konečnom dôsledku kupujem salámu, aby som mal jedlo, ale redakcia novín skrachuje. Tento model vysvetľuje, prečo v post-socialistickom priestore vzniká DEGRADÁCIA ŠTRUKTÚRY POTRIEB u spotrebiteľov. Pri slobodných cenách a úplnej trhovej voľnosti všetky kupované potreby v konečnom dôsledku sa zúžia iba na nákup najviac potrebných tovarov, výrobcovia ktorých budú vyťahovať z peňaženky ľudí celú výplatu tak, že zvyšujú svoje ceny na maximálnu možnú úroveň peňaženiek spotrebiteľov. (Ak v dedine predáva vajíčka 23 gazdiniek a majú malý dopyt. Ale každý výrobca, ak má vysoký dopyt, tak sa vždy snaží zvýšením ceny maximalizovať zisky. Toto pravidlo však na 100 % funguje na úrovni nadnárodných monopolov, lebo to je hlavná podstata ich ekonomického fungovania. V konečnom dôsledku vždy vyhrá nadnárodný monopol a zničí všetkých malých konkurentov. A ak ich nezničí, tak zaberá podstatnú časť trhu a určuje všetky pravidlá, ceny, výrobu. Konkurencia je možná iba medzi rovnocennými partnermi. Na úrovni monopolov konkurencia nejestvuje, to sú len slovné klamy, určené na obhajobu kapitalizmu. Monopolom nemá kto robiť konkurenciu.)

     A čo to je tá trhová konkurencia? Teória trhovej konkurencie je tiež nepresvedčivá a neopodstatnená. Je založená na špekulatívnom predpoklade o súperení ľudí s rovnakými možnosťami. Nie je možné nájsť ani len 2 ľudí, ktorí by mali absolútne rovnaké možnosti. Vždy bude u jedného z tých 2 o kúsok viac možností ako u toho druhého, alebo naopak.

     Po prvé, všadeprítomnú trhovú konkurenciu anuluje základný fakt, a tým je OHRANIČENOSŤ ZDROJOV PLANÉTY. Nemáš zem, pôdu - jednoducho nemáš kde (ani často nemáš za čo, nielen kde, nezávisle od toho, ako je tá nová myšlienka konkurencie-schopná) postaviť konkurenciu existujúcej výrobe, nezávisle od toho, aká je tá výroba dobrá alebo zlá. Preto majitelia zdrojov vždy používali TLAK A VYDIERANIE na spotrebiteľov zdrojov. V podmienkach voľného trhu a nezasahovania štátu tieto tlaky a vydieranie môžu zájsť (a často zájdu) veľmi ďaleko: až ku klasickému otrokárstvu.

     Po druhé, konkurencia nie je možná aj z dôvodu už opísanej praktickej nemožnosti rovnocennej pozície pri výmene medzi jedincami. Teoreticky sa dá predpokladať, že jedinci, ktorí sa zúčastňujú voľno-trhovej výmeny, sú rovnako potrební jeden druhému. V reálnej praxi takáto rovnocenná potrebnosť oboch strán neexistuje - ako neexistujú v prírode celé čísla. Vždy jedna strana je viac zainteresovaná ako druhá - následne vždy vzniká nerovnováha, ktorú silnejšia strana môže využiť.

     Nakoniec - v podmienkach samo-odstránenia sa štátu z ekonomickej praxe konkurenciu vždy zničí jav - SILOVÝ TEROR. Ak neexistuje všadeprítomný sudca (pán štát alebo jeho ekvivalent) - účastníci trhových praktík chtiac nechtiac začínajú vzájomné problémy riešiť sami. Tu vzniká logická pasca, ktorá likviduje všetkých liberálnych a trhových apologétov (obhajcov voľného trhu).

-  Ak štát nedovoľuje podnikateľom vybojovať si svoj boj (myslí sa akoukoľvek formou, hoci aj silového teroru, že silnejší vyhrá), ak štát reguluje formou miestnych zákonov vzťahy a rieši všetky spory ekonomických subjektov (pričom nezávisle, nie ako silová opora jednej strany) - tak štát je silový a všadeprítomný. Hovoriť pritom, že štát „nezasahuje do voľno-trhovej ekonomiky“ je smiešne a hlúpe, aj technicky nemožné. (Pričom všade na Zemi je väčšinou kapitalizmus, všade na planéte je voľný trh, ale v každom štáte sú svoje zákony. Jediný voľný trh je reálne iba na úrovni nadnárodných monopolov, všetky zvyšné ekonomické subjekty sa riadia nie voľným trhom, ale zákonmi daného štátu. Síce sa snažia ich obísť, ale sám fakt snahy obísť zákon hovorí o neexistencii voľného trhu.)

     No ak štát nezasahuje do sporov, ak sa sám odstránil - tak podnikatelia bez výnimky budú nútení riešiť vzájomné spory vlastnými silami a vlastnými možnosťami. Tak vznikne kriminálny teror, ktorý má tendenciu k NEKONEČNÉMU rozšíreniu. (AJ o toto ide v prijatí zmluvy TTIP, že nadnárodné monopoly chcú riešiť spory bez zásahu štátov, na vlastných súdoch, aby z pozície sily vyhrali spory. Ochrana štátov, ochrana malých štátnych aj súkromných podnikov bude zničená, nadnárodné monopoly sa stanú jedinými hráčmi na trhu a ten neexistujúci nezmysel „voľný trh“ bude síce oficiálne existovať, ale prakticky už nikto s vlastným mozgom nebude tie smiešne slová používať. Voľný trh je iba spôsob privlastnenia si najsilnejšími hráčmi všetkých zdrojov kvôli tomu, že vy akceptujete slovo „voľný trh“ a dovoľujete im okrádať každý štát, lebo to tak v kapitalizme jednoducho funguje.)

     My sme to videli v praxi na konci 80-tych aj počas 90-tych rokov XX. storočia. Teraz si uvedomte na teoretickej úrovni, svedkami čoho ste sa vlastne stali:

- Odstránením vplyvu štátu sa začína kriminálny boj v biznise (myslí sa čistý kriminálny biznis vo všetkých štátoch bývalého ost-bloku po rozpade).

- V týchto kriminálnych bojoch (ako aj v každej bitke) - vyhráva najagresívnejšia  a najviac krutá strana konfliktu.

- Spoločnosť je pohltená vlnou banditizmu.

- Záver - iba v návrate štátu ako arbitra, ktorý nedovolí žiadnej strane zničiť  v  konflikte súpera.

     V konečnom dôsledku štát si musí zachovať absolútne líderstvo v každom ekonomickom procese, musí sa správať k podnikateľom ako ku štátnym zamestnancom, ktorí plnia potreby štátu, ale majú rozšírenú kategóriu osobnej  iniciatívy a dôvery.

     Štát dáva úlohu - a kontroluje výsledok. Nie však proces plnenia úlohy. Optimalizujúc proces vyplnenia úlohy súkromný biznis získava svoj zisk kvôli RACIONALIZÁCII SKRYTÝCH REZERV, čo je pre spoločnosť veľmi potrebný mechanizmus (racionalizácia a optimalizácia procesov v súkromných rukách znamená ušetrenie časti zdrojov spoločnosti.)

     Takýmto spôsobom si vyvíjali všetky rozvinuté štáty Západu svoje vzťahy so súkromným biznisom (dá sa o tom prečítať u klasikov biznis-teórie Schumpeter, Galbraith, Rostow a iní) (Ale boli aj divoké obdobia v rôznych štátoch, lebo kriminalizácia a biznis sú prepletené aj v každom ázijskom štáte, aj v Afrike, Južnej Amerike, ba aj v USA boli kedysi časy Divokého Západu a čistého silového teroru v post-Indiánskom období).

     Tento vývoj vzťahov západných štátov s biznisom sa nazýva „indikatívne plánovanie“, pri ktorom ciele vytvára štát a spôsoby s cieľom zisku pre seba hľadá podnikateľ (Čína ostatných 30 rokov takto prebieha štátny kapitalizmus, kde štát dáva úlohy, ale aj priamo podporuje finančne podnikateľov). Iba takýmto spôsobom (keď je sila ohňa spoľahlivo zatvorená v peci a nepodpáli dom) biznis funguje smerom ku skráteniu chaosu, a nie na jeho rozšírenie. Táto schéma neodstraňuje nadšenie, hazard a motiváciu v spôsobe získania osobného zisku (to znamená nenastáva ekonomické oklieštenie človeka a jeho motivácie), no nastáva reálne oddelenie sa biznisu od kriminálu a mafie. V liberálnej schéme „voľného trhu“ je biznis od mafie a kriminálu oddelený iba „čistými kecami“, v praxi sa zmiešava s mafiami a vytvárajú chobotnicu.

     Ak chceme urobiť závery tejto veľmi zložitej témy, musíme podčiarknuť  hlavné. Po prvé, súkromný biznis, osobná iniciatíva - MUSIA BYŤ. Po druhé, musia sa stať „našimi“, a nie len tak nejakými alebo cudzími („naše štátne a národné záujmy“, a nie záujmy cudzích krajín alebo nadnárodných skupín získať zdroje v „našom“ štáte). To nie je žiadna scholastika (nevedecké, neplodné, od praxe a skutočnosti odtrhnuté rozumovanie). „Potrebujeme pečeň, nedovolíme ju vyrezať, ale nepotrebujeme rakovinový nádor na pečeni, budeme ju liečiť, nedovolíme mýliť si zdravú pečeň s rakovinovým nádorom namiesto jej polovice“. Takto treba riešiť večný spor komunistov a liberálov…

+

+

+

     Don't worry, be happy!

+

+

+

     BONUS – mimo článok

 

     George Orwell: „Čím viac sa spoločnosť vzďaľuje od pravdy, tým viac nenávidí tých, ktorí ju hovoria“.

+

+

     Niekoľko dôležitých citátov z Koránu proti „neveriacim“ (t.j. proti ne-mohamedánom):

8:17 Nie ste to vy, kto ich zabili, ale Alah ich zabil; a nevrhal si ty, keď si vrhal, ale bol to Alah, kto vrhal, aby vyskúšal veriacich skúškou dobrou, od Neho prichádzajúcou, veď Alah počujúci je, vševedúci!

2: 191 Zabíjajte ich všade, kde ich dostihnete, a vyžeňte ich z miest, odkiaľ oni vás vyhnali, veď zvádzanie od viery je horšie ako zabitie. Avšak nebojujte s nimi blízko Mešity posvätnej, kým oni s vami tu nezačnú bojovať. Ak však vás tam napadnú, zabite ich - taká je odmena neveriacich!
9: 5 A až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajajte ich, strážte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržiavať modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť cestou ich, veď Alah je veru odpúšťajúci, súcitný.

8:39 Bojujte teda proti nim, aby už nebolo pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Alahovo. Ak však prestanú, potom Alah jasne vidí všetko, čo robia.

5:73 A sú veru neveriaci tí, ktorí vyhlasujú: „boh je tretí z trojice" - zatiaľ čo nie je božstva okrem Alaha jediného. A ak s tým neprestanú, čo hovoria, veru sa dotkne tých, ktorí z nich sú neveriaci, trest bolestný!

2: 217 Dopytujú sa ťa na posvätný mesiac a na bojovanie v jeho priebehu. Povedz: „Bojovať v ňom je hriech ťažký, avšak odvracať od chodníka Alahovho, neveriť v Neho a v Mešitu posvätnú a vyháňať obyvateľov ich z nej je ešte ťažší hriech pred Alahom; zvádzať od viery je horšie ako zabíjať. Neveriaci neprestanú proti vám bojovať, kým vás neodvrátia od náboženstva vášho, ak budú toho schopní. Pre tých z vás, kto od náboženstva svojho odpadnú a ako neveriaci zomrú, márne bude ich konanie na tomto aj onom svete - tí ohňa obyvateľmi sa stanú a nesmrteľní v ňom budú.

38: 3 Koľko pokolení pred nimi sme už zahubili! Volali síce o pomoc, však nezostal im čas na uniknutie.

+

+

     Poznámka: ak by mi chcel niekto vynadať, použite e-mail adresu: vilcek . jan @ gmail . com - nemám prístup do diskusií... (A potenciálnemu darcovi: ak môžete darovať na lieky+liečbu: SK3711000000008019075586)

+

+

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.

TECH

Z atmosféry pomaly uniká kyslík, vedci nevedia kam

Milióny rokov staré bublinky z ľadu odhalili klesajúci trend.


Už ste čítali?