Pracovne som si to nazval „uvažovať nahlas“ nad problémom… Ak by sa ukázalo, že sa mýlim, bol by som najšťastnejší človek na svete. Ak sa ukáže, že sa nemýlim v podstate, budem smutný (kto by bol ale zvedavý na smútok jedného človeka?)…
Vopred sa ospravedlňujem, že nebudem uvádzať žiadne linky, žiadne zdroje a podobne, lebo sa budem spoliehať na to, čo som v priebehu svojho života počul, videl, čítal, dozvedel sa z rôznych kníh, novín, internetu, televízií atď. Aj preto zdôrazňujem „subjektivitu“ uvažovania.
V stručnej spomienke si povedzme, že všetko so všetkým súvisí – a nedávno sme si spomínali na sedemdesiate výročie ukončenia druhej svetovej vojny…
Európa a vyspelé krajiny Severnej Ameriky plus Austrálie boli šťastní, že zvládli boj o holý život v kontraste s nacizmom aj fašizmom, ktoré chceli postaviť na hlavu všetky dovtedajšie kultúrno-civilizačné hodnoty… Svet sa pustil do obnovy ekonomickej, politickej, kultúrnej, vzdelanostnej, technologickej… Urobili sa primerané zmeny na pôde OSN – a postupne sa povojnový svet zviechal.
Z nadhľadu desaťročí vieme, že hrdá kultúra Európy a Severnej Ameriky stála aj na vážnosti pravdy, slobody spoločností aj jednotlivca, hralo sa ako tak s otvorenými kartami – ale nezabúdame ani na takzvanú studenú vojnu, pretože východný blok na čele so ZSSR hral nebezpečnú hru na to, kto bude udávať prim v celosvetovom dianí – a napokon sa dosiahla aká taká krehká rovnováha – predovšetkým po tom, čo sa ukázalo, že v časoch jadrových zbraní (vodíkové, plutóniové, neutrónové bomby, riadené strely, bombardéry a podobne) by nebolo víťaza, boli by len viac alebo menej porazení a zničený svet…
Dnes však vidíme, že po páde takzvaného východného bloku sa celková situácia zmenila namiesto dvojpólového konfliktu na viacero stredísk rôznych záujmov – okrem mocností USA, Francúzska, Veľkej Británie, Ruska – sú tu ďalší adepti na mocichtivých, a to Čína, India s Pakistanom, Brazília a krajiny islamisticky orientovaných: Irán, Saudská Arábia a ich rôzni spojenci - - - a aby toho nebolo málo, tak nehodno zabúdať na Izrael, ktorý sa „v mori islamistických krajín“ snaží o svojbytnosť a existenciu…
V súčasnosti to však s Európou nevyzerá práve NAJ, pretože dovolila, aby sa stalo to, že mimo svoje základné piliere povolila, aby sa južná hranica nechránila proti prílivu imigrantov, vo väčšine nie azyloví utečenci, ktorí by utekali pred vojnou alebo hladom, ale svojvoľne si tu „bačujú“ pašeráci s ľuďmi a nekontrolované počty ekonomických imigrantov z Afriky doslova „zaplavujú“ juh Európy.
Aby sme nezabudli – niečo iné sú skutoční uprchlíci pred vojnami, niečo úplne sú početné komunity, ktoré do Európy prišli v priebehu poslednej tretiny minulého storočia…
Keď to preženiem a použijem poetické prirovnanie – Európa sa dnes zdá ako notorik po opici alebo štokholmským syndrómom týraná manželka, ktorá obhajuje svojho tyrana a neuvedomuje si plnosť nebezpečenstva, v ktorom sa nachádza.
Otázkou je, do kedy?
Po druhej svetovej vojne sa svet ako taký zdal ešte ohromne veľký a nezaplnený, islamisti ešte bol neznámy pojem (až na pár jedincov, informovaných z akademických a diplomatických kruhov). Islamizmus bol slabý v archaických režimoch, ktoré pripomínali skôr stredovek a modernosť im bola neznámym pojmom.
Niektoré krajiny Západu si priniesli manuálnych robotníkov, a to v domnienke, že sa asimilujú a nebudú žiadnym problémom. Nemci, Francúzi, Briti – tí všetci by mohli rozprávať, ako sa mýlili – po čase sa pridali aj Švédi a menšinovo ostatné krajiny „Západu“.
Šesťdesiate roky sú známe rapídnym celosvetovým posunom po všetkých stránkach – nešlo iba o občianske práva v USA a ľavičiarske zmeny vo Francúzsku (následne zvyšok Európy – aj v ČSSR sme tu mali pokus o socializmus s ľudskou tvárou)… Európa začala koketovať s ideou akéhosi údajného dlhu voči bývalým kolóniám a chceli to splatiť tým, že im poskytnú prosperitu.
Ale to tu nesmela byť kríza kultúrnej identity. Nehodno zabúdať na to, že sa Európania, ale aj Severná Amerika, nepoučili z minulosti a jedni bojovali vo Vietname a východný blok si zase riešil upevňovanie socializmu – totality na boľševický obraz. Moskva (so spojencami) podporovala „tretí svet“ plus islamistické štáty, bez ohľadu na ich príklon k terorizmu – a keby sa boli bývali aktivizovali na Kube viac – azda by sme už dávno mali po tretej svetovej…
Do popredia sa dostali intelektuálne kruhy, ktorí presadili v tom čase zdanlivo revolučný posun – šlo o radikálne kritické ideové hnutia – dekonštruktivisti, neomarxisti, postmodernisti, ľavičiari, kultúrne skupiny (autori, filmári, režiséri, hudobníci, maliari, herci a podobne) – tí všetci sa zhodovali v tom, že dovtedajší postup „vyspelého sveta“ bol nesprávny a že treba prestať kriticky posudzovať iné spoločnosti a cudzie ideové smery – veď aj euroatlantické spoločnosti porobili veľa chýb – ale miesto toho, aby to vyústilo do progresu – opustili väčšinu dovtedy platných hodnôt, akými boli: zodpovednosť spolu s ochranou slobody, sebadisciplínu, fundament rodiny, úctu k ochrane vlasti, rešpekt k poctivo nadobudnutému majetku a starostlivosť o zveľaďovanie, cieľavedomosť a solidaritu, ktorá si vie biblicky spočítať, či mám na stavbu domu prv, než sa do stavby pustím – alebo ako naši slovenskí buditelia vravievali – prikrývaj sa takou perinou, na akú máš… Dokonca, podaktorí v strachu, aby sme sa nevrátili k fašizmu a nacizmu, začali spochybňovať trvalé hodnoty – ako keby všetci tí, ktorí ochraňovali svoje rodiny, obce, mestá, štáty – a boli tam aj nezávislí roľníci, robotníci, vojaci, remeselníci, živnostníci a podobne – zmysleli si zrazu, že dôležitejšia je iba hravosť, novátorstvo, bezuzdný altruizmus, rebelantstvo, nezávislosť…
Omyl bol (dnes to už vieme) – žiadny extrém nie je „zlatý stred“ ako vravievajú filozofi – že svoj zmysel majú aj jedni aj druhí aj tretí aj Ntí – ale ideálom je vzácna koexistencia všetkých v primeranej miere. Takže, nie uprednostňovať jedno na úkor druhého, ale zosúladiť všetky zložky živého MAXI organizmu!
V takzvanom vyspelom svete sa dostali na čelo spoločností, ale aj do rozhodujúcich miest v politike, v školstve, do firiem, do médií atď. zástancovia nového posunu v MEGA rozmeroch – oni diktovali vývoj dostupnými cestami, neberúc do úvahy, čo tým spôsobia.
Ešte raz – zdôraznime si, že žiadna zo zložiek obrovského organizmu spoločnosti nie je zbytočná a umelé vychýlenie neviditeľného kyvadla dejov neprináša želané dôsledky… Svoje miesto má v spoločnosti, policajt, vojak, prokurátor, sudca, advokát, robotník, pedagóg, umelec, športovec, vynálezca, politik, autor, masér, remeselník, živnostník, podnikateľ, exekútor, teológ (kňaz), vedec a tak ďalej a podobne. Uprednostniť jedno, to je ako keby stonožka skákala na jednej nohe – ďaleko nedoskáče!
Čo tu máme dnes? V skratkovitej zjednodušenosti – viac sa darí partokracii, mafii, podvodníkom, zlodejom, kšeftárom, rodinkárstvo (nepotizmus), politikárčeniu, nadnárodným korporáciám sa darí akoby im patrila planéta – a na druhej strane intelektuálna vrstva, plná ideálov (či skôr pa-ideálov), ale neschopných pragmaticky myslieť na CELOK. Koľko je vo vrcholovej politike všakovakých sociológov, prognostikov, bývalých komunistov, politológov, religionistov, akademikov, ale aj novodobých oligarchov (či ich pomáhačov kolaborantov), zelených, červených, radikálov takých aj onakých – a porovnajte si to s chýbajúcimi ekonómami, inžiniermi, pragmatikmi v tom pravom slova zmysle…
Prevládajú takí, ktorí si zamieňajú pravé vlastenectvo so šovinizmom, lásku k domovu si mýlia s porušovaním svetoobčianstva, tradície si mýlia so zaostalosťou, o skutočnej láske ani len nečítali (nechyrovali neslýchali), starosť o rodinu + obec + celok je im prežitkom, často sú vnútorne alebo bytostne nespokojní sami so sebou, náchylní prikláňať sa k cudzím vzorom bez pochopenia súvislostí (až po akúsi modernú civilizačnú sebanenávisť)…
Islamistický svet zbohatol na rope (naša závislosť na rope), „Západ“ ponúkol ústretové kroky prisťahovalcom z rôznych vĺn postkoloniálnej politiky – nazvali to multikultúrny dialóg – ale v jadre veci šlo o ústupky bez nutnosti a s domnienkou, akí sme borci. Ak si všimneme obdobie po zrútení dvojičiek v roku 2001, mudrlanti vykrikovali, že „islam“ je predsa náboženstvom mieru – čo je však v totálnom rozpore s realitou – to už ani nie sú „ružové okuliare“, ale doslova nanútená slepota. Podozrenie, že my predsa nie sme rasisti, nikto nebral do úvahy stáročia známe korene islamistického príklonu k totalite a terorizmu – nikto sa verejne nepriznal, že parazituje na ropou platených grantoch, podľahli propagande, ktorá dôsledne spracovávala verejnú mienku… Dokonca, toľko odborníkov (expertov) na náboženský zmier, čo sa vyrojilo a ovplyvnili vedúce špičky, že lepšie bude na verejnosti nemenovať skutočného nepriateľa - - - ale spomeňme si na evanjeliové podobenstvo o vojvodcovi, ktorý sa chystá do vojny, že si musí spočítať, či má dostatok síl na porazenie nepriateľa – takže to nakoniec skončilo demagogickým zahmlievaním – zlyhania v Afganistane, v Iraku, v Líbyi, v Egypte, v Sýrii – nestačí to?
„Arabská jar“ – to bol omyl ako čerešnička na torte všetkých omylov. Miesto oslabenia islamizmu sa ešte viac posilnil.
Na zaplakanie je myšlienkový NONSENS „umiernený islam“ alebo aj tvrdenie, že „Islamský štát nemá nič spoločné s islamom“ – stačí nahliadnuť do ich „svätej“ knihy a zobuďme sa, kým sa ešte dá – ako hovoria dávni znalci „ak to chodí ako medveď, ak to ručí ako medveď, ak to má srsť ako medveď, ak to žerie ako medveď atď – tak to medveď je a boli by sme blázni, ak by sme si namýšľali, že ide o nevinnú pandu“. Ešte inak povedané – čierna nie je biela, dúha nie je temnota, guľa nie je kruh, dva plus dva nie je päť a tak do nekonečna. Kto klame v tomto, určite vie, že klame. Veď aj malé dieťa dokáže pochopiť, že zlodej je zlodejom, hoci sa to zlodejovi nedokáže…
Prv, než ukončím túto dlhú úvahu – dovoľte mi, prosím – spomenúť, že máme jeden z paragrafov trestného zákonníka, ktorý hovorí (parafrázujem) – kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré dokázateľne smeruje k potlačeniu práv a slobôd človeka, alebo hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú, triednu nenávisť, prípadne nenávisť voči skupine osôb, môže sa potrestať na toľko a toľko rokov…
Tu treba znova a zas zdôrazniť, že na svete sú stovky náboženských smerov, cirkví, názorových prúdov, ale sú aj hnutia či smery bez náboženstva (ateisti), dokonca aj takzvaní voľnomyšlienkári – ale z praxe už vieme, že dokážu spolu koexistovať, a to bez toho, aby sa vzájomne likvidovali či obmedzovali – s výnimkou jedného jediného, a tým je práve islamizmus, ktorý bytostne chce zničiť všetko a všetkých, ktorí nezdieľajú ich totalitný absolutistický súbor ideológie, odvodený z Koránu a ich tradície…
Ak by sme nebrali do úvahy túto základnú ideu, boli by sme podobní samovrahovi, ktorý si ide streliť guľku do hlavy alebo si ide podrezať žily.
Ak to jemne zjednoduším – ak by sme brali onen paragraf doslovne, tak by sme museli prenasledovať ateistov, lebo sú proti fundamentu náboženstiev, alebo hoci aj antikomunistov, ktorí odmietajú komunistov, prípadne klasické cirkvi, ktoré poznáme z našich končín, lebo majú niektoré dogmy, kde sa tvrdí čosi o pekle pre ateistov a nevercov.
Azda neskončíme v spleti súdnických absurdít, ktoré by nebrali do úvahy poznané skutočnosti alebo poznatky, kde už je dôkazov viac ako dosť…
Podľa našich slovenských skúseností vieme, že tak ateisti, ale aj rôzne náboženské konfesie – dokážu a aj žijú v primeranom spolužití a ak by neexistoval biblický omyl o tzv sodomskom hriechu, ešte aj gay and lesbian komunitu by mohli „strpieť“… Čo je však najdôležitejšie – existujú akési neuchopiteľné „univerzálne“ parametre spolužitia a kým si sem nevpustíme nezmieriteľný prvok (podobný skôr na Hitlerovo a Musolliniho šialenstvo), tak sa budúcnosti netreba obávať.
Škoda, že nikde nie je počuť o tom, že hej, pri najhoršom, keď bude veľmi nutné – prijmeme kohokoľvek, ak ONI prijmú európske univerzálne hodnoty a spôsoby koexistencie a v presne stanovených podmienkach sa potom dá zrealizovať aj záchrana pravých azylantov – ba dokonca aj – ekonomických migrantov…
V opačnom prípade by sme možno túžili emigrovať hoci aj na Mars či do inej galaxie.
